Krehká musí byť predstava
Keď cudzia neha je pre ňu hrozbou
Znalý tých vôd, pozerám na Dunaj
A nechávam neplavcov utopiť so cťou
V histérii más oplačme obete
Tak chodí to vo svete, niekto len v híriacom dave vie smútiť
Keď nám viac srdcia ranené nebudú nútiť, útržky zo sveta na druhej strane
Kam sa len vytratí? Čo bude ďalej?
Láska je citom najvyšším, len ak sme ochotní pozbyť rozumu
Potom čo pozbyješ rozumu, cit ženie ťa víchricou nehladiac pádov
Ak merať chceš metrom dvojitým, ostávaš pokrytcom každým pádom
Výletných parníkov posádka, čo topiacim pltníkom nepodá pádlo
V podhubí mesta, na samom dne ľudských duší
Sediment detritu, ale kto mohol tušiť, kto mohol tušiť?
Že hnev bude citom najvyšším
Keď ochotný pozbyť sme rozumu
A slepo víchricou ženieme stádo
Tí, čo sme zo stáda vyvrhli
Stanú sa symbolom úpadku
Že stratia na život právo
Stúpil som do bahna za každým, keď kráčal som sám tmou mestom nocou
Jak Pontský Pilát ruky si očistím, posvätný dedičný hriech starých otcov
Jak krehká musí byť predstava, keď cudzia neha je pre ňu hrozbou
Znalý tých vôd pozerám na Dunaj, a nechávam neplavcov utopiť so cťou
Kto mohol tušiť? Čo bude ďalej?
Kam sa len vytratí? Čo bude ďalej?